《登高》-杜甫(带拼音、注音、精校)
耙子-
《
登
高
》
p>
tá
n
ɡ
dà
p>
i
dēnɡ
ɡāo
唐
代
:杜
甫
风
急
天
高
猿
啸
哀
,渚
清
沙
白
鸟
飞
回
。
bú
jì
n
chá
n
ɡ
jiānɡ
ɡún
ɡǔn
lá
i
bǎi
niá
n
duō
bì
n
p>
ɡ
dú
dēnɡ
t
á
i
liá
o
d
ǎo
xīn
tí
n
ɡ
zhuó
jiǔ
bēi
zhǔ
qīnɡ
sh
ā
bá
i
niǎo
fēi
huí
dù
fǔ
fēnɡ
jí
tiān
ɡ
āo
yuá
n
xià
< br>o
āi
wú
biān
luò
mù
xiāo
xi
āo
xià
无
边
落
木
萧
萧
下
,不
尽
长
江
滚
滚
来
。
p>
wà
n
lǐ
万
p>
里
悲
秋
常
作
客
,百
年
多
病
独
登
台
。
bēi
q
iū
chá
n
ɡ
zuò
kè
jiān
ná
n
kǔ
hè
n
fá
n
shuānɡ
bì
n
艰
难
苦
恨
繁
霜
鬓
,潦
倒
新
停
浊
酒
杯
。
【注
解
】
:
1
、渚
:
水
中
的
小
洲
。
2
、回
:回
旋
。
3
、百
年
:犹
言
一
生
。
4
、潦
倒
:犹
言
困
顿
,
衰
颓
。
5
、新
停
:这
时
杜
甫
正
因
病
戒
酒
。
【韵
译
】
:
tiā
n
ɡāo
fēnɡ
jí
qiū
qì
sù
shà
yù
n
yì
xīn<
/p>
tí
n
ɡ
zhè
shí
dù
fǔ
zhè
n
ɡ
yīn
< br>bì
n
ɡ
jiè
jiǔ
liá
o
dǎo
yó
u
yá
n
kù
n
dù
n
shuāi
tuí
bǎi
niá
n
yó
u
< br>yá
n
yì
shēnɡ
huí
huí
xuá
n
zhǔ
shuǐ
zhōnɡ
dì
xiǎo
zhōu
z
hù
jiě
天
高
风
急
秋
气
肃
煞
,
猿
啼
十
分
悲
凉
;
清
清
河
洲
白
白
沙
岸
,鸥
鹭
低
空
飞
回
。
cé
n<
/p>
ɡ
cé
n
ɡ
p>
fēn
fēn
sā
xià
ōu
lù
dī
< br>kōnɡ
fēi
huí
yuá<
/p>
n
tí
shí
f
ēn
bēi
liá
n
< br>ɡ
qīnɡ
qīnɡ
hé
zhōu
bá
i
bá
i
shā
à
n
luò
yè
piāo
< br>rá
n
wú
biān
wú
jì
落
叶
飘
然
无
边
无
际
,
层
层
纷
纷
撒
下
;
无
尽
长
江
汹
涌
澎
湃
,滚
滚
奔
腾
而
来
。
shēn
zà
i
wà
n
lǐ
zuò
kè
bēi
qiū
yǒu
shēnɡ
yǐ
lá
i
wú
j
ì
n
chá
n
ɡ
jiānɡ
xiōnɡ
yǒnɡ
p>
pé
n
ɡ
pà
p>
i
ɡún
ɡǔn
b
ēn
té
n
ɡ
é
r
lá
i
身
在
万
里
作
客
悲
秋
,我
常
到
处
漂
泊
;
jí
bì
n
ɡ
chá
n
shēn
jīn
rì
< br>dú
dēnɡ
ɡāo
tá
i
wǒ
chá
n
p>
ɡ
dà
o
chù<
/p>
piāo
bó
有
生
以
来
疾
病
缠
身
,今
日
独
登
高
台
。
p>
chá
n
ɡ
hè<
/p>
n
bì
n
rú<
/p>
shuānɡ
bá
i
时
世
艰
难
生
活
困
苦
,
常
恨
鬓
如
霜
白
;
p>
shí
shì
jiān
ná
n
shēnɡ
huó
kù
n
kǔ